Vypočujte si článok ako podcast
Vieme, že by sme mali jesť lepšie, viac sa hýbať, lepšie spať a menej sa prejedať. Napriek tomu často robíme presný opak.
Základné pravidlá zdravého životného štýlu väčšinou poznáme. Napriek tomu dokážeme zmenu, ktorá nám má prospieť, vnímať ako stratu.
Človek je unavený, chce schudnúť, mať viac energie a cítiť sa lepšie. Keď však príde odporúčanie obmedziť sladkosti alebo ultraspracované potraviny, často sa okamžite objaví odpor.
Zrazu sa nepozeráme na to, čo môžeme získať. Vidíme hlavne to, čoho sa máme vzdať.
Mozog počuje „obmedzenie“, nie „budem zdravší“
Keď sa povie diéta alebo obmedzenie, mozog si to nemusí preložiť ako:
„Budem mať viac energie a budem zdravší.“
Oveľa ľahšie to preloží ako:
„Prídem o niečo, čo mi robí dobre.“
Ak sa zmena životného štýlu začne vnímať ako každodenný trest a zoznam vecí, ktoré už nikdy nesmieme, odpor je takmer nevyhnutný.
Človek môže dokonale rozumieť tomu, že sladkosť každý večer nie je ideálna, a napriek tomu po nej o ôsmej večer siahne. Rozhodovanie v tej chvíli neprebieha iba na úrovni logiky.
K svojmu telu sa správame ako k požičanému športovému autu
Predstavme si, že si na predĺžený víkend požičiate drahé športové auto. Pravdepodobne nebudete riešiť výmenu oleja, stav brzdových doštičiek ani ochranu karosérie proti korózii. Chcete si ho užiť. Šliapnete na plyn a za tri dni sa snažíte dostať z auta čo najviac.
K vlastnému telu sa niekedy správame podobne. Rozdiel je v tom, že ho po troch dňoch nevrátime do požičovne. Potrebujeme v ňom fungovať desiatky rokov.
Sladké jedlo, večerný snack alebo iná rýchla odmena prinesú potešenie teraz. Lepšia kondícia, metabolické zdravie či zachovanie samostatnosti sú niekde v budúcnosti.
A mozog má s budúcimi odmenami problém.
Mozog je zlý finančný poradca
Je to trochu, akoby sme mali finančného poradcu, ktorý nám neustále odporúča minúť všetko dnes a ignorovať investíciu, ktorá by mohla prinášať výnos ďalších dvadsať rokov.
Okamžitý zisk má pre mozog veľkú hodnotu. Dlhodobá dividenda je abstraktná.
Preto pri zmene jedálnička najskôr vidíme námahu. Obmedzenie prichádza dnes, zatiaľ čo predstava lepšieho zdravia môže pôsobiť vzdialene.
O ôsmej večer, po dlhom pracovnom dni a množstve stresu, navyše sotva niekoho zachráni predstava:
„O desať rokov budem vďaka tomuto rozhodnutiu s väčšou ľahkosťou chodiť po horách.“
Čokoláda v skrinke má oproti tomu veľmi silný argument. Je tu teraz.
Problém pevnej vôle
Na pevnú vôľu sa preto nedá spoliehať ako na jedinú stratégiu.
Keď sme oddýchnutí, najedení a pokojní, rozhodovanie je jednoduchšie. Večer po náročnom dni je situácia úplne iná.
Skúsme si preto položiť inú otázku.
Nie: „Čoho sa musím vzdať?“
Ale: „Čo mi môj súčasný spôsob života berie už dnes?“
Niekto prichádza o kvalitný spánok a ráno sa budí unavený. Iný po obede nedokáže udržať pozornosť a trápi ho mozgová hmla. Ďalšiemu chýba energia na pohyb, výlet alebo obyčajnú prechádzku.
Zdravie totiž nie je iba otázka toho, čo sa s nami stane v sedemdesiatke alebo osemdesiatke. Ovplyvňuje kvalitu dnešného dňa.
Skutočný luxus je sloboda
K dobrému životu nepatrí iba možnosť dať si to, na čo máme práve chuť. Patrí k nemu aj schopnosť ísť na prechádzku bez toho, aby nás obmedzovalo vlastné telo.
Vyjsť po schodoch bez extrémneho zadýchania. Cestovať. Venovať sa koníčkom. Byť samostatný. Nemať každodenný program diktovaný tým, čo už naše telo nezvládne.
Nejde iba o to, čo si dnes odoprieme. Ide aj o to, čo si vďaka funkčnému telu budeme môcť dopriať oveľa dlhšie.
„A čo ak ma zajtra zrazí autobus?“
Existuje ešte jeden častý argument:
„Prečo sa obmedzovať kvôli budúcnosti, keď vôbec nevieme, čo sa stane zajtra? Veď nás môže zraziť autobus.“
Áno, môže. Budúcnosť nikto negarantuje.
Lenže tento argument mieša dve odlišné veci: náhodnú udalosť, ktorú nedokážeme ovplyvniť, a postupnú stratu zdravia, ktorej riziko svojimi rozhodnutiami ovplyvniť vieme.
Otázka preto nemusí znieť: „Mám si odoprieť koláč kvôli tomu, čo možno bude o desať rokov?“
Presnejšia otázka je:
Stojí neustále podliehanie chvíľkovým potešeniam za riziko, že nám zhoršené zdravie neskôr vezme slobodu a prinesie obmedzenia, s ktorými budeme musieť každý deň žiť?
Človek sa môže dožiť vysokého veku, no pritom byť pripútaný na lôžko alebo úplne odkázaný na pomoc druhých.
Strata samostatnosti vo vyššom veku je podľa dostupných údajov podstatne bežnejšia než tragická zrážka s autobusom a, povedzme si úprimne, aj oveľa desivejšia.
A práve to je scenár, nad ktorým má zmysel premýšľať.
Cieľom starostlivosti o zdravie predsa nie je mať zo života menej. Práve naopak. Ide o to, aby nám vlastné telo postupne nezobralo možnosti, ktoré považujeme za samozrejmé.
Zákaz bez pochopenia dlho nevydrží
Človek môže dostať zoznam odporúčaní: nejedz toto, obmedz tamto, choď spať skôr, viac sa hýb. Takýto zoznam môže fungovať niekoľko dní. Pri prvej náročnejšej situácii sa však často rozpadne.
Prečo?
Pretože mozog dostal príkaz, ale nedostal dôvod.
Ak človek chápe, čo sa v jeho tele deje a prečo určitú zmenu robí, nejde už iba o slepé plnenie cudzieho plánu.
Preto je užitočné rozumieť tomu, ako naše telo spracúva jedlo, reaguje na pohyb, spánok či obdobie bez jedla.
Nie preto, aby sme sa naučili naspamäť odborné pojmy. Ale aby naše rozhodnutia prestali byť náhodné.
Autofágia: ako bunky recyklujú poškodené súčasti
Dobrým príkladom je autofágia.
Autofágia patrí medzi najdôležitejšie opravné a recyklačné mechanizmy nášho tela. Keď človek pochopí, čo pri nej bunky robia, môže úplne inak vnímať aj obdobie bez jedla.
Doslovný preklad slova autofágia (z gréc. auto = sám, phagein = jesť) znamená „pojedanie seba samého“.
Predstavme si bunku ako továreň, ktorá neustále pracuje. Pri jej činnosti vznikajú poškodené alebo nepotrebné súčasti, ktoré treba rozobrať a recyklovať.
Autofágia patrí medzi mechanizmy, ktorými bunky tento materiál spracúvajú. Môžeme si ju predstaviť ako vnútornú upratovaciu a recyklačnú službu.
Pôst a nedostatok dostupnej energie patria medzi signály, ktoré môžu autofágické procesy ovplyvňovať.
Keď si človek večer odoprie jedlo, už to nemusí vnímať ako príkaz zhora: „Nesmiem jesť.“
Môže si namiesto toho povedať:
„Práve som vo svojom tele naštartoval hĺbkové čistenie, ktoré podporuje bunkové procesy dôležité pri starnutí aj ochrane pred chorobami.“
S bunkami je to trochu ako s batériou v mobile
Ďalším príkladom je dlhodobý nadbytok energie.
Predstavme si, že do moderného smartfónu pustíme prúd zo zlej, poškodenej alebo extrémne výkonnej nabíjačky. Batéria sa začne prehrievať.
Ak sa to stane raz, systém sa z toho možno zotaví. Ak to však robíme trikrát denne, celé mesiace a roky, batéria sa môže postupne poškodiť, nafúknuť a nakoniec zničiť celý prístroj.
A podobný princíp môžeme použiť aj na predstavu toho, čo sa deje na bunkovej úrovni pri opakovanom príjme veľkého množstva rýchlo vstrebateľných cukrov a dlhodobom nadbytku energie.
Aj bunky musia energiu, ktorú prijímajú, neustále spracúvať.
Dlhodobý nadbytok energie môže narušiť fungovanie mitochondrií a zvyšovať oxidačný stres.
V tej chvíli už sladké jedlo nie je iba abstraktné „zakázané jedlo“. Človek začína premýšľať nad tým, čo sa po jeho zjedení v tele skutočne deje.
Netreba meniť všetko naraz
Pochopenie mechanizmov ešte neznamená, že treba od pondelka prevrátiť celý život naruby. Práve to býva ďalšia chyba.
Nový jedálniček. Nový tréning. Pôst. Osem hodín spánku. Žiadne sladkosti. Každý deň desaťtisíc krokov.
O týždeň z toho nemusí zostať nič.
Lepšie je začať jednou zmenou, ktorej rozumieme a ktorú dokážeme dlhodobo dodržiavať.
Pre niekoho to bude obmedzenie neustáleho večerného jedenia. Pre iného výmena sladkého snacku za jedlo, po ktorom bude sýty dlhšie.
Niekto začne pravidelne chodiť po jedle. Ďalší sa začne viac venovať spánku.
Dôležité je, aby rozhodnutie nevychádzalo iba zo zoznamu príkazov, ale z pochopenia toho, prečo ho robíme.
Zdravie ako investícia, nie trest
Starostlivosť o zdravie preto nemusí znamenať neustále odriekanie. Môže byť investíciou do toho, aby sme si svoje súčasné aj budúce zážitky mohli užívať s telom, ktoré nás zbytočne neobmedzuje.
Moderné prostredie nám neustále ponúka okamžité odmeny. Reklama, potraviny, aplikácie aj služby sú nastavené tak, aby čo najrýchlejšie zaujali náš systém odmeňovania.
Človek potom ľahko nadobudne pocit, že odmietnuť okamžité potešenie znamená prísť o časť života. Otázka „a čo budem mať zo života, ak si to nedám?“ tak môže znieť úplne prirodzene.
Možno však stojí za to obrátiť ju:
O čo všetko môžem prísť, ak budem každú okamžitú odmenu považovať za niečo, čo si nesmiem odoprieť?
Zdravšie návyky potom prestávame vnímať ako neustály boj so sebou samým.
Presne takto pracujem aj ja pri metabolických konzultáciách.
Najskôr sa snažím pochopiť, kde môže byť problém a prečo má zmysel meniť práve konkrétne veci. Jedálniček, pohyb, spánok, pôst či ďalšie zmeny potom nie sú slepé pravidlá, ale začnú do seba zapadať.
Človek už nerieši iba to, čo si musí odoprieť, ale začína vidieť, čo môže získať – viac energie, lepšie fungovanie počas dňa, väčšiu kontrolu nad svojimi návykmi a dlhodobo aj väčšiu samostatnosť.
Ak vieš, čo by si mal zmeniť, ale v praxi sa ti to nedarí, alebo sa strácaš v protichodných odporúčaniach o výžive, môžeme spolu prejsť tvoje návyky a určiť, ktoré zmeny majú pre teba najväčší význam.
Viac o vstupnej metabolickej konzultácii nájdeš tu.
Súvisiace články
