Tento článok nie je len o cukre a sacharidoch. Je aj o mojej vlastnej skúsenosti s tým, keď človek roky robí všetko „správne“ – a napriek tomu začne mať pocit, že s jeho telom niečo nie je v poriadku.
Ešte pred pár rokmi som patril medzi tých, ktorí robili všetko „správne“.
Každé ráno ovsené vločky s banánom a jogurtom. Cez deň veľa ryže a chudého mäsa. Na desiatu ovocie, na olovrant opäť niečo „ľahké“ a po tréningu hneď proteín, aby náhodou nespadli svaly. Jedol som pravidelne, každé dve až tri hodiny. Trénoval som. Bol disciplinovaný. Mal som pocit, že telu dávam presne to, čo potrebuje.
A dlho som o tom nepochyboval.
Až kým sa nezačala objavovať únava, bolesti kĺbov na rukách a kolenách a zvláštny pocit, že napriek všetkej snahe niečo nesedí. Nie dramaticky. Skôr potichu. Telo akoby prestávalo spolupracovať. Presne ten moment, ktorý veľa ľudí pozná – robíš viac než kedysi, ale cítiš sa horšie.
U mňa to neostalo len pri pocite. Postupne sa z toho stala realita, ktorú už nebolo možné ignorovať. Najskôr prišlo pravé koleno. Diagnóza – poškodený meniskus, operácia. O pár mesiacov to isté – druhé koleno. Bolesť, opuchy, opakované odsávanie tekutiny z kolena, kortikoidy… a žiadna skutočná úľava.
Nasledovali nové vyšetrenia a ďalšie možné diagnózy. Najprv sa riešila dna, neskôr aj podozrenie na reumatoidnú artritídu.
Pol roka liečby, ďalší polrok kortikoidov. Jedny lieky striedali druhé, dávky sa menili, pridávali sa ďalšie.
A ja doma – vyčerpaný, frustrovaný a s pocitom, že sa točíme v kruhu.
Telo, ktoré som dovtedy považoval za silné a spoľahlivé, zrazu nefungovalo.
Vtedy mi došlo, že toto samo len tak neprejde.
Keď sa všetko zastaví
A práve v tom bode som si prvýkrát pripustil, že problém možno nie je len v samotných kolenách.
Že za tým môže byť niečo viac.
Nasledovali takmer dva roky PN. Dva roky, počas ktorých som mal dosť času rozmýšľať – a hlavne sledovať, ako moje telo reaguje na zmeny. Postupne som zo stravy vyradil cukor a múku, začal som s prerušovaným pôstom a neskôr aj s dlhšími pôstami. Nie z presvedčenia ani z filozofie, ale zo zúfalstva. Bola to len snaha zistiť, čo telu robí dobre a čo nie.
Zároveň som sa začal výžive venovať do hĺbky, absolvoval som kurz výživového poradcu a pokračoval v ďalšom štúdiu. Postupne som začal lepšie rozumieť súvislostiam, ktorým som dovtedy nevenoval pozornosť.
Zmeny som začal pozorovať skôr, než som čakal.
Postupne ustúpili bolesti kĺbov aj dlhoročná stuhnutosť a výrazne sa zmiernili aj moje problémy s alergiami a astmou. Dnes fungujem bez liekov, ktoré som v tom období potreboval.
Bola to moja osobná skúsenosť. Sama osebe samozrejme nedokazuje, že za zlepšením stálo vyradenie cukru, pôst alebo ktorákoľvek jednotlivá zmena. Práve ona ma však priviedla k otázke, čo z toho dokáže vysvetliť aj veda.
Vtedy som si uvedomil, že si tieto skúsenosti nemôžem nechať len pre seba.
Tak vznikla stránka AkoNestarnut.sk – ako miesto, kde prepájam svoju skúsenosť s poznatkami o výžive, metabolickom zdraví a zdravom starnutí. A presne z tohto miesta píšem aj tento článok.
A práve pri pohľade späť som si uvedomil ešte jednu vec.
To, čo som zmenil, nebola žiadna zložitá metóda. Začal som od úplných základov – čo jem, ako často jem a čo sa v tele deje medzi jednotlivými jedlami.
A práve tu sa dostávame k otázke, ktorá stojí za celým týmto článkom: Potrebuje naše telo skutočne prijímať cukor a sacharidy, aby mohlo normálne fungovať?
Spätný pohľad
Keď sa na to dnes pozriem spätne, vidím, že nešlo o jednoduché „vynechanie sacharidov“. Bola to zmena celého prístupu k životnému štýlu – a najmä k jedlu.
Prestať jesť zo zvyku, z nudy alebo zo strachu a začať jesť vtedy, keď som skutočne hladný. Dopriať telu medzi jedlami dlhšie obdobia bez neustáleho prísunu energie.
Práve táto zmena prístupu sa pre mňa ukázala ako zásadná.
Predtým sa riešilo len jedno – čo sa bude variť, kedy sa bude jesť a čo si pripraviť na ďalšie jedlo. Celý deň sa v podstate točil okolo jedla.
Prečo sme uverili, že bez cukru to nejde
Postupne som si začal všímať, ako často spájame únavu, podráždenosť alebo slabosť s potrebou znovu niečo zjesť. Jedlo sa tak ľahko stáva spôsobom, ako si priebežne „dopĺňať energiu“ – v práci, pri tréningu aj počas bežného dňa.
A práve tu som začal vidieť rozpor. Ak má telo vlastné energetické zásoby, prečo máme pocit, že energiu musíme neustále dopĺňať jedlom?
Možno je čas položiť si jednoduchú otázku:
Naozaj potrebujeme prijímať cukor, aby naše telo dokázalo normálne fungovať?
Od detstva sme počúvali: cukor je energia. Raňajky sú základ dňa. Keď ti dochádza energia, daj si niečo sladké.
A postupne sa z toho stala samozrejmosť.
Organizmus pritom nie je odkázaný iba na energiu, ktorú sme práve zjedli. Energiu si dokáže ukladať a podľa potreby čerpať zo zásob glykogénu a telesného tuku.
Postupne som preto prestal vnímať cukor ako niečo, čo musím použiť zakaždým, keď potrebujem energiu. Začal som sa viac zaujímať o to, čo sa deje, keď medzi jedlami ďalšiu energiu neprijmem.
A práve tu sa začalo meniť moje chápanie metabolizmu. Dôležité totiž nie je iba to, koľko energie prijímame, ale aj ako dobre dokáže organizmus využívať rôzne zdroje energie – glukózu aj tuk.
Telo vie fungovať aj inak
Veľa ľudí dodnes verí, že cukor je hlavným zdrojom energie pre naše telo. Glukóza je síce rýchlo dostupným zdrojom energie, nie však jediným. Organizmus dokáže podľa potreby využívať aj mastné kyseliny a za určitých podmienok ketolátky.
Schopnosť prepínať medzi glukózou a tukmi podľa ich dostupnosti a energetických potrieb sa nazýva metabolická flexibilita.
Vďaka nej nie sme odkázaní iba na energiu z posledného jedla. Medzi jedlami dokáže telo využívať aj vlastné energetické zásoby.
Musíme naozaj jesť každé dve–tri hodiny?
Jesť každé dve–tri hodiny sme si časom zvykli brať ako normu. Ako niečo, bez čoho to „nejde“. Akoby telo bez neustáleho prísunu jedla nedokázalo fungovať.
Keď príde únava alebo hlad, často siahneme po ďalšom jedle. Energia sa môže na chvíľu vrátiť, no o pár hodín sa celý cyklus opakuje.
Pritom medzi jedlami sa metabolizmus prirodzene mení. S poklesom inzulínu sa postupne zvyšuje uvoľňovanie a využívanie energie z vlastných zásob.
Nejde teda o to, že by sme museli neustále jesť. Dôležitejšia je otázka, prečo máme potrebu energiu stále dopĺňať jedlom.
Prečo som prestal veriť, že telo cukor potrebuje
U mňa to nebola teória, ale skúsenosť.
Postupne som zistil, že na to, aby som mal dostatok energie, nepotrebujem prijímať cukor ani mať sacharidy ako základ každého jedla.
Osobitnou témou je fruktóza. Jej metabolizmus sa od glukózy v niektorých dôležitých krokoch líši a pri vysokom príjme, najmä v kombinácii s nadbytkom energie, môže nepriaznivo ovplyvňovať metabolizmus pečene.
Cukor pre mňa prestal byť nevyhnutným zdrojom energie. Pochopil som, že telo má aj iné možnosti a nemusím mu neustále dodávať ďalšie palivo jedlom.
Rozhodol som sa ísť inou cestou.
Keď telo funguje inak, než sme čakali
Už dva roky mám stravu postavenú prevažne na tukoch a bielkovinách, s výrazne nižším príjmom sacharidov. Bez neustáleho riešenia jedla a potreby priebežne dopĺňať energiu.
A výsledok? Cítim sa výborne, mám dostatok energie a stabilný výkon. Aj po náročnejšom tréningu nemávam svalovicu a rýchlo sa zotavím. Po bežnom tréningu pritom nemám potrebu okamžite dopĺňať cukor.
Hlavu mám jasnejšiu, pamäť lepšiu a dokážem sa lepšie sústrediť.
Cukor nejem. Nie preto, že by som sa premáhal, ale preto, že mi tento spôsob stravovania vyhovuje.
A úprimne – v 55 rokoch mám viac energie, než som mal v tridsiatke. Lepšie sa regenerujem a môj výkon je stabilnejší.
Prečo sa niektorí ľudia po obmedzení cukru cítia lepšie
Vyradenie alebo výrazné obmedzenie pridaného cukru môže znamenať oveľa viac než len menej sladkostí. Často zároveň klesne príjem sladených nápojov, sladkého pečiva a ďalších vysoko spracovaných potravín.
A práve toto je dôležité. Ak sa niekto po vyradení cukru cíti lepšie, zvyčajne sa súčasne zmení viac vecí – celkový príjem energie, zloženie stravy, frekvencia jedenia aj výkyvy glukózy po jedle.
Preto nemusíme každú únavu alebo pocit hladu automaticky riešiť niečím sladkým. Telo má viac možností, ako si zabezpečiť energiu, než sa na prvý pohľad zdá.
Možno telo vie viac, než si myslíme
Celé roky som veril, že energiu treba neustále dopĺňať. Dnes viem, že moje telo dokáže fungovať aj inak.
Cukor nie je esenciálna živina a človek ho nemusí prijímať preto, aby jeho telo malo k dispozícii glukózu a energiu.
Organizmus si dokáže potrebnú glukózu vytvárať a zároveň využívať svoje zásoby tuku. Schopnosť medzi týmito zdrojmi energie prepínať je jednou zo základných vlastností ľudského metabolizmu.
Pre mňa preto nebolo najväčším zistením to, že dokážem žiť bez cukru.
Bolo ním poznanie, že ho nepotrebujem na to, aby som mal energiu, trénoval a normálne fungoval.
A možno práve tu stojí za to vrátiť sa k otázke, ktorou sa celý článok začal:
Potrebuje naše telo cukor – alebo sme si len zvykli veriť, že ho potrebuje?
Peter Gregor
autor projektu AkoNestarnut.sk
Certifikovaný výživový poradca
so zameraním na low-carb stravovanie, prerušovaný pôst a dlhovekosť.
Súvisiace články
